03.04.2015 | Jozef Tvardzík | © 2015 TREND Holding
Severský ostrov, ktorý pred mesiacom avizoval, že o vstup do Európskej únie nemá záujem, zaujal najnovším nápadom zaviesť vlastný menový systém. Jeho podstatou je ukončiť systém takzvaného frakčného bankovníctva, ktorý funguje takmer na celom svete.
mať kedykoľvek k dispozícií (pre prípad výberov od klientov) v hotovosti iba časť z týchto vkladov. Zvyšok investujú do menej likvidných foriem aktív, hypoték a iných pôžičiek.
Island tvrdí, že ide o nestabilný systém založený na morálnom hazarde. Navrhol novú koncepciu úverovania a vlastný systém menovej politiky. V realite to znamená, že takmer 100 percent vkladov je vypožičaných, no majitelia vkladov si stále myslia, že môžu kedykoľvek vybrať všetku hotovosť z ich účtov.
Majitelia vkladov sa mýlia, pretože ak dôjde k bankovej kríze ako v Grécku, na Cypre a pred siedmimi rokmi aj na Islande, strach o úspory núti ľudí masovo vyberať vlastné peniaze – ide o takzvaný run na banky, ktorý môže položiť bankový systém. Preto kapitál bánk narýchle zachraňujú finančnými pôžičkami centrálne banky, v prípade gréckych sú to dočasné pôžičky ELA od Európskej centrálnej banky.
Nový systém proti krízam
Tento systém, ktorý je z časti založený na morálnom hazarde, sa Islandu nepozdáva. Tento týždeň preto premiér Sigmundur David Gunnlaugsson predstavil 110-stranový koncept fungovania menovej politiky.
„Zistenia budú dôležitou súčasťou nasledujúcich diskusií o tvorbe peňazí a monetárnej politike,“ povedal premiér. Podľa štúdie, ktorú mali vypracovať štyria analytici z centrálnej banky, Island zažil od roku 1875 „viac ako 20 prípadov finančných kríz rôzneho druhu“, z toho bolo šesť závažných a došlo k nim v priemere každých 15 rokov.
Koncept zvaný ako Sovereign Monetary System, ktorý chce Island presadiť, zakazuje bankám tvoriť nové peniaze cez nové a nové úvery, ktoré nemusia byť kryté v plnej výške vkladmi. Ide o princíp takzvaného peňažného alebo úverového multiplikátora.
„Terajší systém je taký, že drvivú väčšinu nových peňazí tvoria banky vo forme úverov, ktorých hodnota je 1:1 s peniazmi centrálnych bánk (bankovkami plus rezervami bánk v centrálnych bankách). Problém je, že ak banka skrachuje, tak tento vzťah 1:1 prestáva platiť ako to bolo na Cypre. A aby tento vzťah platil, tak systém zliepa dokopy centrálna banka, aby dodala likviditu bankám, ktoré majú problémy. Rovnako tak majú problém aj štáty, ktoré banky rekapitalizujú,“ tvrdí analytik X-Trade Brokers Kamil Boros.
Island tento vzťah chce ukončiť a od základov prekopať bankový systém, ktorý ich v roku 2008 zmietol do hospodárskej krízy. Funkcia tvorby peňazí a ich prerozdeľovanie by sa tak mala presunúť na vládu. Štát by sa tak stal monopolom na tvorbu nových peňazí.
Prinavrátiť moc tvorby peňazí štátu
Systém nadväzuje na štúdie amerického ekonóma Irvinga Fishera, ktorý ho vymyslel ešte v 30. rokoch minulého storočia. Ten kritizoval privilégium bánk vytvárať peniaze „z ničoho“ prostredníctvom poskytovania úverov a požadoval zaviesť 100-percentné bankové rezervy na poskytnuté úvery a prinavrátiť tvorbu peňazí do rúk štátu, kam aj patrí.
Zaujímavosťou je to, že tento systém podporoval aj ekonóm Milton Friedman, ktorý bol zástanca chicagskej školy „kapitalizmu voľnej ruky“. I. Fisher tvrdil, že zavedením nového konceptu by sa citeľne znížila ekonomická nestabilita, obmedzil vznik bublín, ukončili sa runy na banky a znížila výšku verejného dlhu.
S prepracovanejšími detailami Fisherovho návrhu prišli v roku 2010 traja ekonómovia Laurence Kotlikoff, Andrew Jackson a Ben Dyson (detaily sú uvedené v knihe Modernising Money z roku 2013), na ktorých sa Island priamo odvoláva.
Ako si to asi Island predstavuje?
Ľudia by svoje peniaze držali na takzvaných transakčných účtoch a bankám by platili za ich správu (banka by nemusela peniaze investovať, pretože príjem by mala zabezpečený).
Tieto peniaze by boli určené na platby či iné transakcie a klient by si ich mohol vybrať kedykoľvek. S peniazmi by banka bez povolenia klienta nemohla manipulovať. Banka by pre klienta evidovala len účet, ale peniaze by boli reálne na účtoch centrálnej banky.
Banky by si však mohli vytvárať aj takzvané investičné účty, z ktorých by sa už zabezpečovali úvery. Banky by mohli ale požičať dlžníkom iba taký objem peňazí, ktorý by investovali sami klienti: to znamená, že koľko peňazí by sporitelia boli ochotní preliať z vlastných transakčných účtov do investičných. Peniaze na investičných účtoch by mali mať vopred stanovenú splatnosť alebo výpovednú lehotu a klient-investor by za preliatie časti vlastných prostriedkov získaval vopred dohodnutý úrok. Banky by sa stali len sprostredkovateľmi medzi sporiteľmi a dlžníkmi, aj keď mnohí sa mylne domnievajú, že nimi sú aj v dnešnom bankovom systéme.
Treba podotknúť, že problémom súčasného systému úverovania je, že banky ponúkajú úvery, pretože z nich profitujú cez úroky. Ak ich ponúknu viac, viac môžu aj zarobiť. Ak ekonomika rastie, objem pôžičiek rastie často oveľa rýchlejšie, ako si to vyžaduje ekonomická realita - z čoho vznikajú hypotekárne bubliny.
To bol aj príklad Islandu: banky rozšírili množstvo peňazí v obehu oveľa rýchlejšie, než bola schopná ekonomika vstrebať, čo viedlo k následnej inflácii a bubline aktív.
Ako to bude fungovať?
V novom systéme by mohla vytvárať nové peniaze len centrálna banka – oproti súčasnosti by ich mohla vyrábať len v takom objeme, aby bol v súlade s ekonomickým tempom rastu, inflačným cieľom a nafukovaním cien finančných aktív. Centrálna banka by bola len akousi továrňou na mince a bankovky, nič viac.
„Nezávislá centrálna banka by nemala žiadne motívy vytvárať prebytok alebo nedostatok ponuky peňazí na trhu. Dokonca ani v prípade, že vytvorí príliš veľa alebo málo peňazí v dôsledku chýb v úsudku,“ píše sa v materiáli. Koľko peňazí má centrálna banka „vyrobiť“, o tom by mala rozhodovať nezávislá menová komisia, ktorú by si zvolil islandský parlament na návrh vlády.
O tom, kde a ako sa novovzniknuté peniaze použijú, rozhodne islandský parlament. Cieľom je vytvárať ponuku peňazí, ktorá by korešpondovala s kondíciou ekonomiky. Novým systémom by sa rozdelila právomoc tvorby nových peňazí (centrálna banka) od ich použitia (parlament). Doteraz obe právomoci majú v rukách banky.
Príklad, ako by to vyzeralo: na návrh vlády by parlament schválil celkové ciele a poslanie menovej politiky. Nezávislá komisia, takzvaná Money Creation Committee, by dala pokyn centrálnej banke zvyšovať objem peňazí v obehu v súlade s hospodárskym rastom, avšak bez prekročenia inflačného cieľa (napríklad vo výške 2,5 percenta).
Za predpokladu, že počiatočný stav peňažnej zásoby je 486 miliárd islandských korún, rast HDP dve percentá a inflácia rovnako vo výške dvoch percent, potom požadovaný medziročný nárast ponuky peňazí bude takmer 20 miliárd islandských korún, čo sú štyri percentá menovej zásoby.
Tieto peniaze by centrálna banka poslala na transakčný účet vlády, ktorá by si tak nemusela požičiavať na finančných trhoch. Prevod novovzniknutých peňazí by bol zaúčtovaný ako „dodatočný príjem pre štát“. Ich použitie by sa riadilo takzvaným alokačnými plánmi zvolenej vlády, ktoré predtým schválil parlament.
Nové peniaze tak bude možné využiť na zvýšenie vládnych výdavkov, poskytovanie alebo skvalitnenie verejných služieb, ako je školstvo, zdravotníctvo a verejná doprava, bez toho, aby sa zvyšovalo daňové zaťaženie alebo výška zadĺženia verejného sektora. „Použitie nových peňazí pre vládne výdavky bude mať tendenciu zvyšovať hospodársky rast,“ tvrdí islandská vláda.
Peniaze pôjdu bankám a ako bonus aj smrteľníkom
Časť peňazí sa podľa alokačných plánov môže použiť na splatenie verejného dlhu, čím sa znížia náklady na obsluhu dlhu, čo následne zabezpečí priestor na pokles niektorých daní.
Ak dôjde k ďalšiemu nárastu vytvorených peňazí, Komisia môže rozhodnúť, že ich požičia bankám na nové úvery pre podnikateľský sektor (Komisia však bude mať zakázané priamo udeliť finančné prostriedky pre konkrétny podnik či fyzickú osobu).
Islandská vláda nevylučuje, že časť peňazí jednoducho rozdá ako „bonus“ medzi obyvateľstvo, od čoho si sľubuje vyššiu spotrebu alebo pokles zadlženosti domácností, následný rast zamestnanosti a hospodárskeho rastu.
Keďže štát nie je vo všeobecnosti považovaný za najlepšieho správcu čohokoľvek, je diskutabilné, ako by uspel v roli tvorcu menovej politiky. Otázne je aj riziko zneužitia finančných prostriedkov na predvolebné ciele.
Prechod na popísaný systém by bol možný, ale zároveň zložitý. Prínosy by však boli nepopierateľné, hoci v súčastnosti ide o model, ktorý hraničí s utópiou.
Hlavným benefitom systému je, že by bolo možné zvýšiť peňažnú ponuku bez toho, aby si ľudia museli viac požičiavať. Skončilo by zachraňovanie bánk, ktoré sú príliš veľké na to, aby padli (princíp too big to fail). Na druhej strane skeptickí ekonómovia môžu namietať, že ekonomika by trpela nedostatkom úverov, čo je naozaj možné chybnými makroekonomickými výpočtami Komisie.
Náš finančný systém je nestabilný, pretože sa umožnila tvorba peňazí v ekonomike bankám cez úverový multiplikátor a až následne bol systém donútený zabezpečiť to, aby menová politika správne fungovala a nevytvárala bubliny. Ide o kľúčový problém v srdci trhových ekonomík.
Prechod na systém, kde bude oddelená tvorba peňazí od ich poskytovania, neprebehne hneď. Island môže byť prvou krajinou, ktorá alternatívu k zabehnutému kapitalizmu uskutoční.
Trauma z minulosti
Island má v čerstvej pamäti zachraňovanie troch bánk Landsbanki, Kaupthing a Glitnir. V roku 2003 boli všetky banky v krajine sprivatizované. Na začiatku 21. storočia boli islandské banky symbolom globálneho rastu. V snahe získať zahraničných investorov ponúkli banky online bankovníctvo s minimálnymi nákladmi. Účty nazývané Icesave a výhodné úvery prilákali mnohých investorov a klientov zo zahraničia.
Výsledky islandskej ekonomiky boli až do obdobia finančnej krízy výborné. HDP na jedného obyvateľa radil Island do prvej desiatky najvyspelejších krajín sveta. Miera nezamestnanosti bola pod dvomi percentami. Domáca mena bola silná. Inflácia nízka. Štátne financie boli zdravé (dlh krajiny sa pohyboval do 30 percent HDP). Ekonomický rast Islande však sprevádzal príliš rast finančného sektora a zadlžovania domácich obyvateľov.
Banky sa až príliš orientovali na zahraničné trhy a pri svojej expanzii sa enormne zadlžili. Kríza zasiahla banky nepripravené a zadlžené. Tri najväčšie domáce banky museli byť dokonca zoštátnené. Táto transakcia však výrazne poznamenala islandskú korunu, ktorá devalvovala o 80 percent a krajina sa v podstate ocitla na pokraji bankrotu (pomohol mu Medzinárodný menový fond a ostatné krajiny Škandinávie), nezamestnanosť sa strojnásobila.
V polovici roku 2008 sa zahraničný dlh Islandu vyšplhal na 50 miliárd eur, z ktorého viac ako 80 percent predstavoval bankový sektor. Na porovnanie, HDP Islandu v roku 2007 bolo 8,5 miliardy eur.
Občania neboli schopní splácať pôžičky v cudzej mene, keďže výrazné oslabenie koruny malo za následok prudký rast splátok. Islandská finančná kríza sa tak stala najdrahším finančným krachom na svete v porovnaní s veľkosťou krajiny.
Iceland Monetary Reform:
